Neviem ako vznikla táto búrlivá výmena názorov, ale na jej konci asi päťročné dievčatko dokazovalo svojej mladšej sestričke prečo nemôže chodiť do škôlky. „Vieš, v škôlke musíš kláčať pomaly, nesmieš kličať, nemôžeš hovoliť škaledé slová,“ a dôrazne gestikulujúc pridávala ďalšie a ďalšie argumenty. „Musíš poslúchať pani učiteľku Katku a Malienku, nesmieš mať dudu a musíš chodiť na záchod!“, zakončila najvážnejšími argumentmi. „A toto ty všetko dokážeš?“, opýtala sa s úžasom jej mamička. „Áno!“, bez zaváhania odpovedala malá copaňa a hrdo podrástla o niekoľko centimetrov. „Tak prečo si doma taká neposlušnica?!“, pokúsila sa argumentovať mama. Malá princezná na ňu pozrela veľkými nevinnými očami a odpovedala: „Lebo môžem.“

Častokrát sa hneváme na deti, na kolegov. Lebo deti sú nezbedné, robia si čo chcú, nepočúvajú, dobiedzajú, odvrávajú, … Lebo kolegovia nepočúvajú, nepomáhajú, robia si čo chcú alebo nerobia vôbec, … Hneváme sa, ale svoj hnev smerujeme na nesprávny cieľ. Stačí si uvedomiť, že deti, kolegovia, všetci v našom okolí robia iba to, čo im dovolíme. Využívajú priestor, ktorý sme im dali.

Ak dieťaťu občas dovolíme ísť spať neskoršie, ako môže vedieť, že práve dnes nie? Ak sme už potenciálnemu manželovi viackrát akceptovali, že neprišiel na dohodnuté rande, samozrejme sa bude čudovať, ak z toho niekedy budeme robiť vedu.

Takže riešenie je jednoduché. Nastavme správne hranice. Nastavme ich tak aby nám vyhovovali a aby ich akceptovali ľudia v našom okolí. Tí, ktorí ich neakceptujú, nech nie sú v našom okolí.

Ľahko sa hovorí, ťažko sa robí. Pozrieť sa na seba do zrkadla, to chce odvahu. Vidieť v tom zrkadle realitu, to chce majstrovstvo. Ale netreba zúfať. Stačí si trpezlivo všímať čo sa mi nepáči na správaní ľudí, s ktorými komunikujem, identifikovať svoje kroky a rozhodnutia, ktoré k tomuto správaniu viedli a potom ich zmeniť. A nebáť sa experimentovať. Vyskúšať viac alternatív a nájsť tú, ktorá je pre obe strany výhrou.