Krásna šálka z porcelánu, pomaľovaná nežným kvetinovým vzorom, celá trošku popraskaná, sem – tam puknutá, či s odrazeným uškom? Vždy som si predstavovala ako vyzerala , keď rovno z obchodu doputovala na stôl mojich starých rodičov. Opatrne ju vybalili z papiera, prstami prebehli po maľbe, pohľadom skontrolovali hladkosť a bezchybnosť povrchu. Z veľkej vzácnosti sa časom stala vec každodenného používania. Brali ju do rúk  a prestávali vnímať jej výnimočnosť. Postupne už ani neregistrovali pribúdajúce poškodenia. Až keď prežila všetky ohrozenia a z celej kolekcie ostala po rokoch jedna jediná, stala sa znovu vzácnosťou. Zo všetkými prasklinkami, ktoré svedčili o jej dlhovekosti a výnimočnosti. Pretože prežila a je tu celý čas s nami.

Naše vzťahy sú ako šálka z porcelánu.

Na začiatku je každý vzťah výnimočný – hladký a bezchybný, s nežným romantickým kvetinovým vzorom. Berieme ho opatrne do rúk a dávame pozor, aby sa mu nič nestalo. Ako dni utekajú, zahltení zhonom, stresom a každodennými starosťami, prestávame vnímať jeho výnimočnosť. Stáva sa každodennou potrebou, je tu vždy pre nás, je taký samozrejmý. A tak nás ani nemrzí, keď s ním sem – tam neopatrne klepneme, keď svojou nepozornosťou, neohrabanosťou a hrubosťou spôsobíme drobné puknutie. Veď ešte stále drží pokope. Ešte stále sa dá z neho piť. Občas nás prestane baviť, tak ho vymeníme za iný. Alebo naňho zabudneme a necháme ho zapadnúť prachom. A niekedy sme tak neopatrní, že ho rozbijeme. Úplne, na kusy, tak, že sa už nedá zlepiť späť. Ale sú také vzácne vzťahy, ktoré vydržia. Sú trošku popraskané, sú trošku ošúchané, nežný kvetinový vzor už vybledol. Ale držia pokope. Vydržali tak dlho, že sa stali vzácnosťou. Vzácnosťou, ktorú si dávame do vitríny a hrdo ukazujeme svojim vnúčat