Živôtik – príjemný kúsok voňajúci Amerikou, ktorý som ako „násťročná“ dostala od svojej sesternice žijúcej v New Yorku. Čo však s takýmto odevom v osemdesiatych rokoch bývalého Československa? Šikovné ruky a tvorivá myseľ z neho vyrobili milé šaty (našitá sukňa s volánom skoro po zem a dve ramienka, aby všetko držalo tam kde má). Hrdo som sa niesla chodbami gymnázia – veď s určitosťou hraničiacou s istotou takéto šaty nemal nikto iný na svete! Až kým ma triedna milo ale dôrazne neupozornila, že holé ramená do školy nepatria. Nechápala som, hnevala som sa a revoltovala som.
Živôtik – vrchnú časť ženského odevu (viac či menej) pokrývajúcu hornú časť tela, nájdete vo všemožných podobách okolo každej školy najmä (a nielen) v horúcich mesiacoch. A k tomu holé ramená, niekedy aj brucho a chrbát a dlhokááánske holé nohy (niekedy nie sú až také dlhé). Kde – kto nechápe, hnevá sa a revoltuje.
Myslím si, že chápem.
Chápem potrebu mladých ľudí odtrhnúť sa z rodičovského hniezda, ukázať svoju samostatnosť a originalitu, ukázať nám dospelákom, že vôbec nerozumieme svetu, pre ktorý sme už pristarí. Pristarí v názoroch, v postojoch, neochotní zmeniť seba ani svoje oblečenie. Dospievanie je zložitý proces. Je dobre, keď z neho vyjde mladá osobnosť vedomá si svojich kvalít, ktoré dokáže vyjadriť aj osobitým štýlom obliekania. Niekedy je žiaľ jeho výsledkom osôbka otrocky podliehajúca módnym trendom a pseudocelebritám, bez vlastného názoru a bez schopnosti zdravo posúdiť čo si môže obliecť a čo už nie. Preto vravím, nechajme mladých experimentovať, overovať si reakcie okolia na ich módne kreácie, zamýšľať sa nad tým, čo bolo skvelé a čo už nie. To ale neznamená, že im nemáme dávať spätnú väzbu. Hovorme s nimi o tom, čo chceli svojím oblečením povedať svetu, aký štýl chceli vyjadriť a či sa im to podarilo. Počúvajme, diskutujme, ale nepoučujme.
Chápem potrebu nás starších upozorňovať mladých na chyby, ktorých sa dopúšťajú. Našou (rodičovskou a učiteľskou) potrebou je previesť ich začiatkom života pokojne, bez búrlivých katastrof. Veď mnohé svoje skúsenosti sme získali za cenu odretých kolien a duší a nechceme, aby naše deti opakovali naše chyby. My už sme zažili tie faux pas, keď sme niekam prišli nevhodne oblečení. Ten pocit vnútornej frustrácie a zlyhania! Ale pokrok sa nedá dosiahnuť bez chýb a omylov. Ani vzťah našich mladých k móde a k tomu čo je a čo nie je vhodné sa nevytvorí bez chýb a módnych a spoločenských prešľapov. Hovorme s nimi o tom, čo chceli svojím oblečením povedať svetu, aký štýl chceli vyjadriť a či sa im to podarilo. Počúvajme, diskutujme, ale nepoučujme.
Chápem a preto sa nehnevám.
Nehnevám sa na mladých za ich provokácie a prešľapy. Skúste si ich obzrieť – málokedy sú nudní. Oveľa častejšie sú kreatívni. Držím im palce na ich ceste za objavením samého seba a svojho osobitého štýlu. Občas narazia, občas budú nepochopení. Hľadanie štýlu je tvorivý proces. Tvoriť znamená skúšať, meniť postoje, začínať nové.
Nehnevám sa na starších za ich zodpovedný postoj „mama kvočka“. Majú množstvo skúseností, postrehov a vedomostí a chcú ich odovzdať ďalej. Sú zodpovední. Sú praktickí.
Prestaňme sa hnevať a revoltovať, začnime chápať!
Život ma naučil, že väčšina ľudských nedorozumení vzniká zlou alebo žiadnou komunikáciou. Svojím oblečením komunikujeme síce nepretržite, ale častokrát inak ako si myslíme (v horšom prípade odmietame priznať skutočnosť, že oblečenie je súčasťou nášho dialógu so svetom). Stretávam sa s učiteľmi, diskutujem s ich študentmi, počúvam názory vedení školy, zaujíma ma aj pohľad nezainteresovaných. Snažím sa pochopiť. Diskutovať. Ukazovať iný pohľad na kontext oblečenia, utajený význam komunikačných šifier súčastí nášho odevu. Lebo zákaz ani príkaz nič nezmenia. Iba pochopenie.
Začnime spolu viesť dialóg … o tom s čím si neviete poradiť, o tom čo vás hnevá, o tom čo nechápete … pýtajte sa a ja sa pokúsim dať vám iný pohľad na módu v škole 🙂
zverejnené v: Dobrá škola, september 2014
