Bola som na prednáške pre učiteľov o tom ako myslíme keď si myslíme, že myslíme. Okrem iného prednášajúci hovoril o rozdieloch v myslení muža a ženy. Reakcia na túto „gender“ vsuvku bola zaujímavá. Bol obvinený, že to čo hovorí je „spiatočnícke a sexistické“. A boli pyšní na to, ako naša škola pristupuje ku každému rovnako.

Súhlasím – naša škola pristupuje ku každému rovnako. Ale je to tak dobre?

Okrem množstva faktov, ktoré som si pamätala rôzne dlhú dobu som sa v škole naučila niekoľko naozaj užitočných zručností. Logicky uvažovať. Analyzovať. Posudzovať. Lineárne vnímať. Klásť dôraz na detaily. Nenaučila ma rozvíjať moje umelecké schopnosti. Pracovať s obrazmi, farbami a symbolmi. Vnímať. Cítiť. Veriť. Naučila ma aj jednu neužitočnú zručnosť. Mať strach.

Na obranu školy treba povedať – rovnako sa správala ku všetkým mojim spolužiačkam a spolužiakom.

Potom som dospela, vydala som sa a stala som sa matkou. V okamžiku, kedy sa ten malý uzlíček stal človiečikom, sa mal stať zázrak. Z pôrodnej sály mala odísť mama, ktorá vníma a cíti potreby svojho dieťaťa a verí svojim inštinktom. Čo myslíte? Zázrak sa nestal. Ovládal ma jedine strach. Strach a panická hrôza z toho, že nebudem vedieť čo naše dieťa potrebuje, že sa nezobudím, keď to bude treba, že nezareagujem tak ako bude treba. Všetko som analyzovala, logicky zvažovala a posudzovala. Ale strach neodchádzal. Nedostatok spánku a nedôvera vo vlastné schopnosti ma „priniesli“ paralyzovanú na pohotovosť tri mesiace po narodení nášho syna. Zvládla som sa – už má pätnásť a mňa prepadne strach už iba raz – dvakrát za deň.

Nie je dôvod byť hrdí na to, že v škole pristupujeme ku všetkým rovnako. Pretože nie sme rovnakí. Sme dievčatá a chlapci, sme ženy a muži. Naše životné poslanie je iné.

Mohli by sme však byť hrdí na to, že každému dávame rovnaké šance a rešpektujeme našu inakosť.