Keď som dostala medailón s textom „Narodila som sa preto, aby som bola šťastná, nie normálna“, najprv som si povedala, čo je to za hlúposť. Veď predsa je normálne byť šťastný.

Potom som si začala všímať ľudí okolo seba a výsledok môjho pozorovania ma zaskočil.

Na otázku Ako sa máš zvykneme odpovedať niečo v tom duchu, že horšie to už ani nemôže byť. Na počasie sa ani pýtať netreba, pretože raz je príliš horúco, potom zase príliš chladno, niekedy nadmerne veľa prší, inokedy je zase nenormálne sucho. O snehu ani nehovorím. Zdá sa, že nikdy nie je tak ako by malo byť. Nikto nás nemá rád. Šéf na nás sedí, susedia nám závidia, rodina nás nenávidí, s kolegami sa nedá pracovať. Deti sa neučia, neposlúchajú, necvičia, nečítajú, nejedia čo treba. Pozor – jedna pozitívna poznámka sa predsa našla! Stále sedia za počítačom!!! Ešte som zabudla na to, že všade je príšerne draho a v obchodoch nemajú to, čo práve chceme. A ráno nemáme čo na seba, pretože vo všetkom vyzeráme príšerne, tučne, trápne a nemožne. Tak som zistila, že normálne je sťažovať sa. A z toho mi vyšlo, že normálne je nebyť šťastný.

Preto som rada, že mám spomínaný medailón. Rada ho nosím, pretože mi pripomína, že:

  • každý deň sa mám tak dobre ako sa ja rozhodnem,
  • počasie je také aké je a mojou jedinou starosťou je tešiť sa z neho,
  • až keď budem mať rada sama seba, môžem mať rada aj iných,
  • deti sú samostatné a svojbytné osobnosti a mojou jedinou úlohou je sprevádzať ich na ceste k dospelosti a naučiť ich niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia,
  • hodnotu vecí určujem ja svojou ochotou kúpiť,
  • vyzerám tak ako sa cítim a nie je to dôsledok toho, čo si oblečiem, ale toho, čo sa rozhodnem urobiť s dnešným dňom.

Mám také malé vianočné želanie. Aby sme v novom roku začali byť normálne nenormálni. Jednoducho šťastní.

Pridaj komentár