Už roky chodím do nášho vydavateľstva cez vrátnicu, v ktorej pracuje milá pani. Vždy usmiata, milá a ochotná pomôcť. Usmejeme sa na seba, kývneme na pozdrav, ona ostáva tam a ja utekám ďalej. S krásnym pocitom v duši.
Až dnes – vchádzam a teta namiesto úsmevu na mňa máva – aby som sa pristavila.
„Som taká rada, že vás vidím. Konečne niekto, kto sa usmieva. Dnes sú od rána všetci akýsi zlí.“ V očiach má namiesto úsmevu smútok a žiaľ. Pokúsila som sa ju rozveseliť rečami o neskorej zime, úbytku energie, zlom počasí, ale nepomohlo. Že vraj:
„Čím som si to zaslúžila?“, nechápavo krútila hlavou so slzami na krajíčku.

My ľudia sme zvláštne tvory. A zvláštnym spôsobom riešime svoje konflikty. Odnášame si z nich strach, hnev, obavy, zúrivosť, sklamanie, zranenie … Ráno stretneme šéfa a ten nám zhurta vynadá. Neoprávnene. Čo urobíme? Nepovieme šéfovi, že nemá pravdu. Odídeme a odnesieme si pocit hnevu a nespravodlivosti. O chvíľu sa dozvieme o klebetách, ktorých zdrojom je naša najlepšia kamarátka. Čo urobíme? Nezájdeme za kamarátkou, aby sme jej vysvetlili ako nám ublížila. Necháme to tak a odnesieme si pocit zrady a nenávisti. Takto si odnášame a plníme svoj pohár krívd a negatívnych energií. A keď stretneme „kohosi“, neznámeho alebo slabšieho, vylejeme naňho všetko, čo sme si predtým „naodnášali“ (od šéfa, od kamarátky, od …). Čo na tom, že „ktosi“ za nič nemôže – hlavne, že nám to pomôže.
Pritom je to také jednoduché. Nechávajme negatívne pocity u tých ľudí, ktorí nám ich spôsobili. Slušne, kultivovane, ale dôrazne. Neodnášajme si ich ako darčeky, ktoré nechceme, ale nedokážeme ich odmietnuť.
Usmievajme sa – pretože úsmev je dar, ktorý prijme každý. Taký úsmev, ktorý ide od srdca a žiari na našej tvári prirodzene a spontánne.

Pridaj komentár